Réžia:
Valeria Schulczová
DPOH reaguje na spoločenské témy pravidelnými jednorazovými scénickými čítaniami.
Andrej mi napísal list, Maroš nám dal 363 a Robo všetkých poslal do psej matere / 29. apríl 2025
Listy dôverné i verejné. Prejavy náklonnosti a obdivu. Láska a nenávisť. Čo všetko vedia dať na papier naši svojstojní a krásni ľudia obývajúci paralelný vesmír slovenskej politiky. A nielen na papier. Ozvučené myšlienky velikánov z hradného kopca. Zúfalé prosby tajne adresované do bývalej národnej banky. Mohykáni morálky, charakterní bohatieri striedmosti, talentované podržtašky, hrdí pucifajtáši a nekončiaci prúd perál ducha. Blaho ľudu v duši, národné srdce na dlani a odvaha v gatiach na ruskej šnúrke. Nikdy nie je tak smutno, aby nemohlo byť veselo. Poštové holuby, leťte do šíreho sveta, zaleťte až k psej materi a povedzte jej, nech sa pripraví!
Nevezmeš meno Božie zadarmo / 3. marec 2025
Vždy keď je demokracia v ohrození vytiahnu sa kultúrno-etické vojny. Kroje, valašky a Boh. Náš premiér je birmovaný katolík, Mierotvorca, športovec a turista. Klikuje, žehlí a modlí sa. Aby bol mier, kľud na prácu a lacný plyn náš vezdejši. Láska, tradičná rodina, brat za brata. Modlí sa, aby zmizli odporné nepriateľské mimovládky. A do horúcich pekiel nech so sebou vezmú aj opozíciu, pochybovačov, dúhu, psychiatrov a úchylov z teplárne. Môže ísť aj celá európska únia. Nech tu nechá prachy a tiahne! Viny jej aj tak nikdy neodpustíme! Nech ostanú pochlebovači, poslušní rodumilí svojbytní veriaci. K tomu nám dopomáhaj Boh, tureckí med, komunisti, ľudáci a Putin! Nazadarovje! Amen tma! Posledný nech zhasne svetlo.
Manifesto / 21. február 2025
Scénické čítanie Manifesto reaguje na rozvrat v kultúre.
Manifest nového umenia. Ak to nie je zámer, musí to byť ART. Happening trvajúci už neskutočných 485 dní. Performerka vystupujúca pod umeleckými menami Martinka z Kittsee, Biela pani z Abú Zábí, Mart – art – iná a jej tvorivá ekipa Chachalalala-Machalala vytvárajú umenie iné. Umenie žité, ale nežiteľné. Ich nástrojom je štátna moc a na objekty umenia menia všetko, čoho sa dotknú. Ale to, čo niekto dokáže zmeniť na zlato, oni menia na prach. Nič také ako dobrý vkus neexistuje. Existuje iba moc, ktorá je zaobalená v cukre alebo praská bičom. Filozofovanie nad krásou prenechávajú svojim obetiam. Ale aj oni raz zaniknú, ale dovtedy je podstatné, aby mali moc. Jediné potrebné je vytrvať, pretože ak niečo robíte dostatočne dlho, venujete sa hip-hopu či komentovaniu správ z predného sedadla auta, ohnete semafor a bozkávate všetko všade, delíte sa so spoločnosťou so svojimi logopedickými ťažkosťami a náhodnými zamysleniami, vyjadrujete sa nespisovne, vulgárne či ohýbate jazyk, ako sa vám chce, spoločnosť si na to nielenže zvykne, ale dokonca sa z toho stane časom aj trend a nakoniec môže byť aj z trolla minister.
Noc na poľovníckej chate / 16. november 2024
Bývalý i budúci Preceda. Vlastná hlava, ktorá vie zohnať peniaze. Muž s hlasom podobným svojmu hlasu. Ten, čo si nevšimol November 89. Manažér, básnik, antivaxer, recitátor, youtuber, rozprávač vtipov i príležitostný spevák a milovník žien a dobrého koňaku. Jednoducho Šéf. On a jeho družina radi chodia do lesa. Možno chodia i po lese, po horách a dolinách, lebo tak milujú Slovensko naše hrdé, že vedia oceniť jeho krásy a chcú sa nimi kochať. Možno. Ale isto sa radi zastavia i na chate. Tam zložia svoje životom unavené hlavy a povedia nám, čo ich trápi. Čo ich irituje, čo bolí a aké majú plány. Na poľovníckej chate sa prepisuje minulosť a pekne za horúca kuje budúcnosť. V časoch covidu a opozície nám povedali, čo sa stane, ak znovu nájdu na zemi ležať moc. My sme ich ale nepočúvali. Alebo sme to vytesnili. Je užitočné si to pripomenúť.
Akcia Paškvil / 4. október 2024
Nezačal to Preceda. Tento útok spustili už pred rokmi iní súdruhovia. Štrnásty marec 1980. Slovenská reštaurácia v hoteli Tatra. Vyťažovanie technického úkonu, čiže sledovanie objekta menom Milan Šimečka na oslave jeho päťdesiatky. Trojica tajných v hotelovej izbe. Hotel v tom čase netuší, že ho raz rovnako prešpikuje mikrofónmi tajná služba Slovenskej republiky, ktorej riaditeľovi bude ten hotel patriť. Kto by v tej chvíli tušil, že nejaká Slovenská republika vôbec vznikne. Rovnako ako disident, filozof, spisovateľ a objekt Šimečka netušil, že režim raz padne. A on vďaka tomu bude mať, slovami Precedu, nadáciu, ktorou jeho nevesta a vnuk vytunelujú celý štát! Nezačal to Preceda, ani Semafor, ani Čítačka správ. Ľudáci v koži komunistov tu boli snáď už od nepamäti.
Rozpustení a prepustení / 27. september 2024
Kunsthalle, Bibiana, RTVS, Špeciálna prokuratúra, FPU, NAKA, SND, SNG, analytické centrá, Zelená linka. Čo sa stane ak zaútočíte na inštitúcie štátu, aby ste ich v tom lepšom prípade znefunkčnili a v tom horšom aj rozložili? A ako to vyzerá, keď tento útok realizujú netalentovaní, nevzdelaní, ale ambiciózni ľudia so zlými úmyslami? Nič z toho nie je smiešne. Ale krátka hra o tom, môže byť možno zábavná. Aj v scénickom čítaní Rozpustení a prepustení sa tvorcovia opierajú o citácie politikov, ich obdivovateľov a hejterov demokracie, ktorí si slobodu slova a právo na názor zamieňajú s nenávisťou. Rozoberanie štátu a jeho inštitúcií na súčiastky je príliš nebezpečné na to, aby sme si mohli dovoliť nevšímať si to. Od galérií cez televíziu, štátne fondy, divadlo, špeciálnu prokuratúru, trestné kódexy, analytické oddelenia ministerstiev, kriminálnu agentúru až po prepustenie odsúdených. Popri tom sa rozpadávajú nemocnice, deti v školách hlúpnu, štát kolabuje. Čím horšie, tým lepšie. Pri hrdých srdciach nás budú hriať čipky z Čičmian. Fejkové. Budeme slovenskí a žiadni iní.
Medveď / 17. jún 2024
„Chápete, to je taká hypotetická rovina. Aj teraz poškodzujete chránené živočíchy. Teraz keď si sadnete do auta a preveziete sa autom do svojej redakcie zrazíte päť chránených múch.“ Niekedy stačí iba nahlas zopakovať to, čo už bolo povedané. Slová ľudí, ktorí dnes rozhodujú o ochrane prírody, preniesť na javisko a nechať ich zaznieť. Hlavnými postavami sú líška, prasiatko, vlk, krava, jašterica a Yoda, postava Hviezdnych vojen. V lese čakajú na príchod medveďa Félixa, ktorý žije v bratislavskej zoologickej záhrade, na betónovom povrchu, medzi betónovými stenami. Yoda a zvieratká sa tešia na jeho vyslobodenie a príchod, pretože v lese už žiaden medveď nezostal. Všetky boli vystrieľané. Alebo utiekli. Privítajú ho medom z lúky kam spadol vrtuľník. Čakanie na medveďa Félixa si krátia tým, že sa hrajú na ľudí. Spievajú ľudové piesne a jašterica hulí a fúka dym do experimentálneho akvária.
Biela pani z Abú Zabí / 19. apríl 2024
„Tolerujeme iné národné kultúry, ale naša kultúra nie je zmiešavanie iných kultúr.“ Hra o stave myslí ľudí, ktorí dnes majú rozhodujúci vplyv na kultúru na Slovensku. Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná. Scénické čítanie o Bielej pani z Abú Zabí nie je a nemá byť výsmechom. Naopak je znepokojivým ukázaním skutočnosti, zaostrením sa na realitu. Nebezpečnú predstavu ako riadiť nielen kultúru, ale i celý štát, ak by ostal v rukách príslušníkom politikov, ktorí ministerstvo kultúry v týchto dňoch dostali do svojich rúk. Ľudia, pre ktorých nebolo toto ministerstvo čierny Peter, niečo, čo zostalo po porciovaní medveďa. Sú to ľudia, pre ktorých je kultúra ideologickým nástrojom. Aj preto, že jeho súčasťou je verejnoprávna televízia, ktorú si predstavujú ako štátnu. A štát, to sú oni! Je dobré si vypočuť to, čo hovoria, keď to neznie priamo z ich úst. Biela pani sa na rozdiel od legiend zjavuje za bieleho dňa a do politického a spoločenského éteru vypúšťa nebezpečné slová zaobalené do štátotvorných výrokov a sebavedomých vízií. V Abú Zabí predniesla Biela pani veľké slová o hodnotách kultúrnej a jazykovej rozmanitosti. Mnohé jej vyjadrenia a tlačové konferencie však v jej podaní znejú ako prázdne frázy, ale znejú odhodlane a nebezpečne. Prehnaná, pietna a úzkostlivá ochrana národnostnej jedinečnosti ako tej jedinej skutočnej a pravej, v skutočnosti vedie len k deštrukcii hodnôt. Snaha o zachovanie čistoty, pripomína iné historické čistenia. Svet vo svojich dejinách už zažil pálenie kníh, búranie sôch a chrámov. A vždy to následne viedlo len k zničeniu ľudských životov, zdevastovaným krajinám a k takmer úplnému zničeniu kultúr. Začalo to nenápadne, postupovalo dôsledne a na konci boli milióny mŕtvych.
Odrežem ti hlavu! / 8. marec 2024
Medzinárodný deň žien si DPOH pre scénické čítanie hejtu nevybralo náhodou. Mnohí mocní muži tejto krajiny budú v tento deň ženám rozdávať červené karafiáty. Bez rešpektu a bez skutočnej úcty. Odkazy a správy, ktoré podobní muži a niekedy aj ženy napísali z hĺbky svojich sŕdc verejne známym ale aj neznámym ženám. DPOH ich poskytli novinárky, političky či ženy z oblasti kultúry. Obsahujú odporúčania, aby objekty ich nenávisti zmizli, vyhrážky smrťou, výzvy na znásilnenia. Ide o verbálne útoky na ženy, ktoré vo svojich životoch čosi dosiahli, zastupujú inštitúcie a práva nás všetkých, sú pevné vo svojich názoroch a postojoch. Bývajú aj konfrontačné, ale hlavne je ich vidieť a počuť. Vstupujú do verejného priestoru a preto čelia nenávisti ale aj obdivu. Verbálny útok je často predzvesťou útoku fyzického. Pri násilných trestných činoch býva postupné posúvanie hranice od slov k útoku bežné. Hovorme nahlas o tom, že násilie existuje a je medzi nami v rôznych podobách. Online nenávisť má v realite svoju konkrétnu tvár.